POLITICKÁ DISKUSIA

Najprv musíte riešiť veci v kuchyni a potichu,“ odpovedal Danko na otázku, prečo výhrady netlmočil priamo Tarabovi a Robertovi Ficovi, ktorí ohlasovali spoločne na tlačovej besede opravu turbín, ktorú SNS kritizuje. Prekáža mu, že sa na čistení Dunaja idú podieľať Taliani a nejdú to robiť len štátni vodohospodári.

Michal Šimečka Dankovi povedal, nech si dáva pozor na slová, lebo vláda plánuje opravu závlah zveriť šejkom, čo Fico popiera. Ak je Taraba národný a Taliani čistia Dunaj, tak by Slováci mali čistiť Benátky, komentoval Danko.

Danko rozprával v televízii, že má svoju dôstojnosť a vie si v politike vymôcť svoje.
Nestačí sa len rozčuľovať v relácii,“ povedal Šimečka Dankovi s tým, že ak si predseda SNS myslí, že sú tam kšefty a zbytočne sa idú minúť milióny eur, tak by mal konať. Podľa Šimečku Danko dnes vyzerá ako slabý koaličný partner, keď si zatiaľ ani nevymohol výmenu Tarabu vo vláde.

„Ja vaše rady nepotrebujem,“ oponoval Danko. „Nemáte ešte vedomosť a politickú skúsenosť, ako sa tieto veci riešia. Mám jedinú vec a to komunikovať s premiérom Ficom.“

Danko spomínal, že SNS zvažuje zablokovať otvorenie septembrovej schôdze. Bez hlasov SNS nemá koalícia dosť hlasov na otvorenie parlamentnej schôdze. Potrebovala by v takom prípade opozíciu. Vládna koalícia má krehkú väčšinu v Národnej rade 78 hlasov. SNS má 8 poslancov. (ta3)

Tomáš dnes takto: Andrej Danko, ktorý nakúpil americké stíhačky F16 povedal v diskusnej relácii na moju adresu:

“Pán Taraba je pre SNS minulosť, národný politik nemôže dať čistiť Dunaj Talianom.”

Je neuveriteľné, ako vadí Andrejovi Dankovi, že Slovensko v medzinárodnej súťaži realizovanej v európskom vestníku, vybralo jednu z najväčších európskych firiem, ktorá poskytla cenu o 70 miliónov EUR nižšiu ako bola predpokladaná cena.

Hlavný problém SNS s mojou osobou je práve to, že realizujeme medzinárodné tendre a vyhrávajú firmy podľa najnižšej ceny. Vadiť, že zo 140 miliónov EUR sme sa dostali na menej ako 70 miliónov môže len Andrejovi Dankovi, nikomu inému.

vy viete, čo sa ja s tým Ficom natrápim," sťažoval sa Danko smerom k Šimečkovi. Predseda PS na to reagoval slovami, že "on sa s vami veľmi nenatrápi". 
O budúcnosti Tarabu po odchode z ministerstva životného prostredia Danko nechcel špekulovať.

"Dám mu na hlavu mašličku aj Romane Tabak," povedal Danko s tým, že Tarabu aj Tabakovú rád daruje inej strane.

Andrej Danko a jeho smrteľné kŕče.

Neskutočné! Ale zároveň aj smutné, lebo je zrejmé, že kým sa k týmto pomerom nedopracujeme u nás, nemáme šancu na zmenu režimu.
A zároveň platí staré známe: za každým veľkým majetkom hľadaj podvod a zločin

Výrok v knihe klasika - "tajomstvom veľkých majetkov bez zjavnej príčiny je zabudnutý zločin, pretože bol vykonaný čisto."

5.septembra 2026, 14:55
Putin nariadil tri dni žiadne útoky na Kyjev.
Prezident Vladimir Putin nariadil, aby sa od 5. septembra tri dni neútočilo na Kyjev. Dôvodom je príchod amerických vyjednávačov do mesta, povedal agentúre TASS jeho tlačový tajomník Dmitrij Pyskov.

Ruský prezident a vrchný veliteľ Putin nariadil, aby sa po dobu troch dní, počnúc dnešnou polnocou, neútočilo na Kyjev. Je to kvôli príprave a vedeniu amerických kontaktov v Kyjeve,“ uviedol hovorca prezidenta.

Vyslanec amerického prezidenta Steve Witkoff a americký podnikateľ Jared Kushner navštívia tento víkend Moskvu a Kyjev . Dnes sa majú stretnúť s Vladimirom Putinom. Americký prezident Donald Trump uviedol , že americkí vyjednávači predložia návrhy na ukončenie konfliktu.
https://www.kommersant.ru/doc/8937291?from=top_main_1

Pre Teba to bude asi trocha dlhé, ale kurva chlape detailný rozbor. Skús si to prečítať viac X po sebe, možno raz dnes, druhý krát zajtra ... Čítaj pomaly a s pochopením, vnímaj detaily. Ďakujem.
------------------

Ukrajinská vojna: konflikt, ktorý vyprovokoval Západ. A efektívne ho ukončiť môže len on.

Dôvody konfliktu pritom propaganda zahmlieva. Cieli často na najzraniteľnejšie časti populácie
Tak si zopakujme, ako to naozaj bolo a je:
Ukrajina vznikla ako neutrálny štát. To garantovala ako deklarácia nezávislosti, tak aj neskoršie prijatá ústava Ukrajiny.
Aj to pomohlo k tomu, že sa postupne oslabilo napätie so susedným Ruskom. A to nebolo malé.
Boris Jeľcin síce dopustil vznik Ukrajiny tým, že s cieľom zbaviť sa Gorbačova a existujúceho vládneho aparátu prišiel s myšlienkou rozpadu ZSSR cez deklarácie zväzových republík. Ale ruské obyvateľstvo aj veľká časť politickej triedy, vrátane prodemokratickej, vnímala Ukrajinu s rozpakmi.
Ako vysvetľoval liberálny primátor Petrohradu Anatolij Sobčak, republiky by ideálne mali opustiť ZSSR v takých hraniciach, v akých do sovietskeho Ruska vstúpili. Nie so všetkými tými územiami, ktoré Ukrajine primaľovali bolševici. A vrcholom bol "dar" Krymu Chruščovom.
Postupom rokov sa ale ruskí politici pragmaticky so situáciou vyrovnali. V niečom pomohli aj Američania: zatlačili na Ukrajinu, aby odovzdala svoje jadrové zbrane Rusku, a nedráždila tak príliš sebavedomým vystupovaním. (Američanom, a medzinárodnému spoločenstvu, išlo aj proste o to, aby bol vo svete čo najnižší počet krajín s jadrovými zbraňami.)
Krym a Sevastopoľ, ktorý mal zvláštny status, síce ostávali citlivým miestom, ale dlhé roky vzťahy fungovali pomerne dobre, aj napriek občasnej ukrajinskej snahe zahrávať sa so statusom námornej základne v Sevastopole.
Ukrajinský konflikt, tak, ako vznikol, má tri mohutné korene:
Prvým bolo postupné vypovedanie troch kľúčových zmlúv na kontrolu zbrojenia Spojenými štátmi. Počínajúc vypovedaním zmluvy o antibalistickej obrane v roku 2001 (vypovedanie vstúpilo v platnosť nasledujúci rok). Táto zmluva z roku 1972 bola jednou zo základných poistiek toho, aby si superveľmoci nemohli vytvoriť podmienky na to, aby mohli s malými nákladmi realizovať prvý jadrový úder.
Neskôr Američania vypovedali aj zmluvu o zbraniach stredného doletu (INF Treaty) a zmluvu Open Skies, o kontrolných preletoch. Obe tieto zmluvy vypovedala prvá vláda Donalda Trumpa (jeden z mnohých a mnohých dôvodov, prečo len naivní ľudkovia verili marketingu o "mierovom prezidentovi").
Rusi z celého tohto vývoja vyjadrovali mimoriadne znepokojenie. A neustále opakovali, že je pre nich bezpečnostne neprijateľné, aby si Američania posúvali raketovú techniku bližšie k hraniciam Ruska. (Ak niekomu nedochádza, prečo, odkazujem na dve slová: Kubánska kríza.)
Druhým koreňom vojny je deklarácia o otvorených dverách do NATO pre Ukrajinu, v roku 2008. A neskorší vývoj smerujúci k členstvu v NATO, vrátane zmeny ukrajinskej ústavy v roku 2019 - vo februári toho roku oklieštená ukrajinská reprezentácia (bez zvolených zástupcov z východnej časti krajiny) vyčiarkla z ústavy neutralitu a dala tam smerovanie do NATO.
Tretím koreňom konfliktu je politický vývoj na Ukrajine, najmä prevrat v roku 2014.
Ten sa propagandisticky podáva ako demokratická výmena moci. O tú nešlo ani náhodou:
- Po prvé, zvrhnutý bol demokraticky zvolený prezident a demokraticky zvolená vláda.
- Po druhé, kľúčovým prvkom výmeny nebol nejaký tlak verejnosti, ale násilie dobre organizovaných skupín, ktoré protesty využili ako vhodnú zásterku na násilné útoky na štátne orgány.
Po tretie, samotné prevzatie moci bolo protiprávne - moci prezidenta parlament zbavil mimo ústavne danej cesty impeachmentu.
Mimochodom, aj veci, ktoré viedli k samotným protivládnym protestom bývajú podávané manipulačne.
Pripomeniem, vláda Viktora Janukovyča smerovala k uzavretiu asociačnej dohody s EÚ. To, že smerovala, jasne dokazuje, že vláda mala európske ašpirácie.
Pred podpisom ale vláde začalo dochádzať, aká by bola cena dohody. Tá by totiž znemožnila ďalšie fungovanie colnej únie s Ruskom. Pri previazanosti oboch ekonomík by Ukrajina utrpela značné ekonomické škody (ako aj neskôr utrpela, keď sa za nového režimu dohoda uzavrela). A najviac by utrpeli východné regióny, teda voličská základňa Janukovyča.
EÚ neponúkla kompenzačné mechanizmy. Naopak, Rusi vláde ponúkli finančnú podporu. Tá sa tak rozhodla asociačnú dohodu odložiť na niekedy neskôr.
To, že to nejaká časť obyvateľstva brala ako zradu, ako ohrozenie približovania sa k bohatej Európe, tým ľuďom ťažko vyčítať. Ale pri dostatku politického umu na strane EÚ sa dalo v procese pokračovať.
Do celej situácie sa však okamžite namontovali západní predstavitelia, aj ich bábky. Victoria Nulandová, námestníčka ministra zahraničia USA, úplne nepokryte zasahovala do vnútorných záležitostí Ukrajiny keď osobne prišla demonštrantov podporiť. A nielen ona.
No a Američania si po prevrate do novej vlády úplne nepokryte inštalovali svojich ľudí. Viď slávny telefonát Nulandovej s veľvyslancom, keď rozhodovali, kto vo vláde môže byť.
Len blázon sa môže čudovať, že Rusko toto všetko sledovalo s vysokým znepokojením.
Podobne sledovalo aj zrážky nacionalistov s obyvateľstvom, ktoré sa cítilo kultúrne ruské.
Mimochodom, vtedy ešte aj časť západných médií informovala pomerne čestne. A tak dávali podrobné reportáže z Mariupoľa o tom, ako a miestni občania vzbúrili po výmene šéfa polície figúrou blízkou novému kyjevskému režimu. A ukazovali nahnevanosť aj obavy ľudí v Donecku, Charkove a inde, a na druhej strany nacionalitické davy v Kyjeve skandujúce, ako tých v Donecku či Charkove treba vešať (presnejšie, že treba vešať "Moskaľov", čo bola nadávka ako Rusom v Rusku tak tým na Donbase).
Ľuda na východe sa začali búriť, nová kyjevská vláda na nich poslala stíhacie bombardéry. Čo je niečo, na čo na východe ešte dlho s hnevom spomínali. Podobne ako na upálenie desiatok ľudí v Odese. (Za zločin niekto nebol odsúdený, napriek bohatstvu dokumentácie. Nejaký súd prebehol, ale skončilo to fraškou.)
Vypukla občianska vojna. Ukrajinská vláda sa zaviazala konflikt urovnať v Minských dohovoroch, ktoré mali ľuďom na východe zaručiť ich politické práva.
Ak by Rusko malo neukojiteľnú potrebu niekoho napádať a dobývať, mohlo to urobiť v prvej polovici roku 2014, keď bol ukrajinský štát v rozklade. Vtedy ešte aj pár desiatok bojovníkov Igora Girnina dokázalo na čas obsadiť Slavjansk. Ako by to asi vyzeralo, keby sa do situácie plnohodnotne vmontovala ruská armáda?
Ale Rusko hralo "podľa pravidiel", a snažilo sa o urovnanie konfliktu a ochranu kultúrne ruského obyvateľstva cez spomínané Minské dohovory.
Tie sa ale nikdy Kyjev nesnažil plniť. A nielen zlé jazyky hovorili, že to má svoju logiku. Reintegrácia východných území by znamenala koniec režimu: išlo o voličov, ktorí by zaručene nevolili ľudí spájaných so západoukrajinským nacionalizmom. Ich účasť vo voľbách by znamenala koniec ľudí, ktorí sa k moci dostali v roku 2014.
Táto situácia sa mohla vliecť ešte celé roky. Ale západné veľmoci vývoj postrčili smerom, ktorý viedol k otvorenému konfliktu. A toto je kľúčová vec.
Po roku 2014 sa totiž aj USA aj Británia vojensky na Ukrajine angažovali oveľa viac, ako o tom informovali médiá.
To je aj dôvod prečo niektorí pozorovatelia, vrátane mňa, nepredpokladali, že Rusko dôjde až k plnoformátovej vojne. Aj ja osobne som predpovedal, že je možné predpokladať obmedzený konflikt napríklad bombardovaním určitých cieľov na Ukrajine, ale nie inváziu. Tá by bola značne prehnanou reakciou.
To sme ale nevedeli, že v tej chvíli si už západné mocnosti na Ukrajine začínali budovať základne. V Očakive sa pripravovala rozsiahla prerábka námornej základne Britániou, prišom USA tam už postavili prvý vlastný objekt s utajeným režimom. Blízko Krymu. Rusi zúrili.
Podobne ako zúrili po tom, ako Briti dali desiatky milíonov ročne na školenia ukrajinským vojakom.
A teraz zásadná otázka: chceli Rusi obsadiť Ukrajinu? Samozrejme, že nie.
Je to celkom jednoznačné z ich postupu. Niekoľko mesiacov tlačili na Západ, aby sa začali rokovania o vyriešení celej situácie, pričom ruskí diplomati zdôrazňovali potrebu bezpečnostných garancií Rusku.
Otázka Donbasu sa viac zdôrazňovala pre širokú verejnosť. Pre ruskú generalitu bolo kľúčovou starosťou zabezpečiť, aby Ukrajina, ktorá je rozsiahla, kde sa dá kadečo skryť, ktorá má dlhú hranicu s Ruskom, vrátane hranice blízko priemyselných a veliacich regiónov Ruska, aj citlivého Kaukazu, nebola územím, odkiaľ by bolo možné výkonnými rádiolokátormi kontrolovať ruský vzdušný priestor, skrývať v lesoch nejakú výkonnú raketovú techniku s ľahkým doletom do Moskvy, organizovať diverzné skupinky, a podobne. Všetko veci, ktoré znejú neurčito širokej verejnosti, ale odborníkom sú veľmi zreteľné.
Navyše, Rusko síce v rámci tlaku na rokovanie na hraniciach začalo zhromažďovať jednotky, ale zďaleka nie také, ktorými by bolo možné nejako dobývať Ukrajinu (boli v menšine oproti ukrajinskej armáde a vôbec úplne nedostatnočné na zaberanie nejakého veľkého územia).
Samozrejme, nejaké dobývanie Ukrajiny by nedávalo logiku aj inak. Rusko je obrovské územie, ktoré sa ťažko spravuje už teraz, obsadzovať nejaký husto obývaný tradičný priemyselný región neznamená nič iné, ako značnú ekonomickú záťaž (vojenské operácie, obnova miest), čistú stratu. Pričom ruský režim je postavený presne na tom, že sa snaží obyvateľstvo udržiavať v spokojnosti tým, že mu dodáva stabilný materiálny pokrok: ruské televízne správy sú plné toho, koľo nových škôl sa kde otvorili, ako sa v nejakom regióne zainvestovalo do ciest či teplární atď. Pre takýto režim je dobývanie územia ohrozením, nie výhodou.
Navyše, ako často opakujem: ak by Rusi potrebovali niečo dobývať, mohli si zobrať Kazachstan. Ten s správa pomerne nezávislo, a Rusi v ňom už mali svoje vojská, pri potláčaní vzbury v roku 2022, keď tam prišli na žiadosť vlády. A odišli. Namiesto toho, aby si tam hneď inštalovali nejaký bábkový režim a zobrali si obrovské kazašské prírodné bohatstvo.
Lebo Kazachstan nie je pre Rusko bezpečnostnou hrozbou. Bodka.
Západ však v roku 2022 vyjednávať odmietol a tak v Kremli došlo k rozhodnutiu riešiť situáciu silou.
Ťažko povedať, nakoľko to rozhodnutie bolo premyslené. A iste, Rusi zrejme minimálne dúfali v tom, že režim v Kyjeve sa môže pomerne rýchlo zrútiť.
To sa ale nestalo. Bohvie, čo sa dialo v zákulisí a ako pracovali či zlyhávali rôzne spravodajské zložky, ruské aj ostatné. Každopádne, režim sa nezrútil. Naopak, Zelenskyj v tejto konkrétnej chvíli využil svoj dramatický talent a jeho vystupovanie, zarputilé, dramatické, určite ľudi stmelilo. Inak by to vyzeralo, keby sa pred kamerami potil nejaký prešedivelý vypasený pánko, inak, keď vystupoval Zelenskyj vo svojej kvázi uniforme.
Rusom sa navyše nepodarili niektoré kľúčové operácie. Nezískali kompletne pod kontrolu letisko Hostomeľ. A následne sa im ani nepodarilo obkľúčiť Kyjev dostatočne tak, aby ho fakticky dostali pod kontrolu.
Napriek tomu Ukrajinci boli rozumne ochotní vyjednávať, Západ výsledky ale zmietol zo stola. A tlačil Ukrajincov do ďalších a ďalších bojov.
Až do roku 2023. Vtedy po zlyhanej ukrajinskej protiofenzíve časť západného establišmentu začala pripravovať ukončenie vojny. Vtedajší náčelník gen štábu USA priamo povedal, že Ukrajinci už z vojny nemajú čo vyťažiť. Český prezident Pavel, s jeho kľúčovými kontaktmi na americké vojenské kruhy, verejne Ukrajincom odkázal, že treba pripravovať koniec vojny.
Potom sa ale toto úsilie začalo akosi blokovať. Chvíľu to na obnovený tlak na koniec vojny znovu začalo vyzerať v roku 2024 (viz napr. unikknutý výrok Meloniovej, že ukrajinskej vojny majú na Západe už plné zuby).
Potom ale začali prevažovať agresívnejšie hlasy, ako vraj Ukrajinu treba podporiť čo najviac. A to sa len zintenzívňovalo a zintenzívňovalo.
Môžeme len spekulovať, čo za tým je, ale z veľkej časti takmer určite snaha pri obraze obrovského nepriateľa, Ruska, riešiť vnútorné problémy západných spoločností. To potvrduje aj celkom nerealistické vykresľovanie Ruska ako krajiny, ktorá sa chystá do pár rokov napadnúť Západn, hoci tie isté hlasy v tiež zdôrazňovai a zdôrazňujú, v iných okamihoch, aké je vraj Rusko slabé a na pokraji zrútenia (postoj, pre ktorý sa ujalo označenie Rusofrénia).
Medzitým Rusko formálne anektovalo štyri čiastočne dobyté regióny. Urobilo tak po tom, ako začalo byť pravdepodobné, že vojna bude trvať ešte dlho. Anexia dala istotu obyvateľstvu dobytých území, že nebudú existovať v nejakom vzduchoprázdne, a zároveň sa obyvateľstvu samotného Ruska anexia mohla ukázať ako niečo hmatateľné, čo vojenské operácie priniesli.
Inak sa ale vyjednávacia pozícia Ruska nemení. Stále trvá na tom, že chce také nastavenie systému kolektívnej bezpečnosti, aby nemuselo mať obavy z vojenského ohrozenia.
A tam je kľúčová Ukrajina (reči o tom, ako by vraj pre Rusko mohlo ohrozenie prichádzať z územia Fínska či Švédska, ktoré vstúpili do NATO, sú pre slabšie mysliacich).
Bohužiaľ sa toho ale veľa nezmenilo ani na strane Západu. Európske mocnosti a EÚ hrajú na Ukrajine podružnú rolu, napriek tomu, že sme najväčšou ekonomikou sveta, priamym susedom Ukrajiny a jej najväčším veriteľom. Európske mocnosti nemajú na území Ukrajiny efektívne vlastné vplyvové a spravodajské siete a tak sú stále vo vleku Američanov. A tiež sú kvôli tomu nútené stavať všetko na jednu kartu: Zelenského.
A USA čakajú, kedy bude Ukrajina dostatočne blízko porážky na to, aby mohli prísť a nastoliť mier. Nie príliš skoro, lebo veď nech sa Rusko konflktom vyčerpáva, ale ani nie príliš neskoro, lebo porážka spojenca by bola hanba. A ohrozilo by to americké hospodárske záujmy, ktoré sú už teraz na Ukrajine rozsiahle.
Zelenskyj medzitým už nevie, ako z bežiaceho tigra vojny zosadnúť. Na druhej strane ukrajinské obyvateľstvo už nechce svojich mladých posielať do zákopov.
A Rusi postupujú. Pomaly, so stratami, ale postupujú. A zvažujú mobilizáciu. A ich protivníci zvažujú, ako Rusov nechať najprv vyhlásiť mobilizáciu, ktorá bude nepopulárna, a až potom vstúpiť do rokovaní.
Teoreticky sme už blízko koncu konfliktu. Ale aj ten koniec sa ešte môže naťahovať a naťahovať. Lebo jednotliví hráči ešte vidia priestor na rôzne manévre.
Najhoršie na tom je, že koniec vojny vôbec nemusí znamenať koniec násilia. Ale skôr prepuknutie tvrdých bojov o moc vnútri Ukrajiny.
Nešťastná krajina. Milí ľudia, veľké prírodné bohatstvo, ale dostáva zabrať. Korupcia, chudoba a tieto posledné roky aj rozsiahla strata obyvateľstva.
Za cudzie záujmy.

To asi napísal Šušňak,ten čo si robí guličky z nosa.

Ešte tam chýba Hranatý Žochár

😂v čas, keď v Kyjeve samotnom idú reči, že ide o zápas medzi SBU a GUR... Asi by sa Ruší na jeden jediný dron neobmedzili, keď t mohli poslať iskander. Či?

čítaj domasa, čítaj: https://www.progresivne.com/2026/09/05/novo-nasilna-rivalita-medzi-gur-a-sbu-je-najdolezitejsim-vnut...

Možno bude mať Fantomas o jedného súpera menej.

Pozri si Zorove vyjadrenie.
Predpokladám že si ho nevidel 🤡

Kto je Zoroslav Kollár a prečo je jeho meno pri financovaní kandidáta na primátora problém? Kollár je podnikateľ a právnik, ktorý bol právoplatne odsúdený za podplácanie vedenia Slovenskej informačnej služby. Ide o úplatok 40-tisíc, ktorého časť podľa bývalého námestníka SIS Borisa Beňu skončila až u vtedajšieho riaditeľa tajnej služby Vladimíra Pčolinského. Zoroslav Kollár sa k podplácaniu priznal, Beňa sa priznal, Pčolinský korupciu odmieta a jeho prípad je ešte otvorený.

V 90. rokoch minulého storočia sa Zoroslavovi Kollárovi praktikami na hranici zákona darilo ovládnuť rôzne firmy, ktoré potom posielal do konkurzu.
Zoroslav Kollár sa objavil aj v komunikácii odsúdeného mafiána Mariana Kočnera cez Threemu. Bývalý sudca Vladimír Sklenka Kočnerovi písal, že sa Zoroslav Kollár za úplatky snažil ovplyvniť súdy vo svoj prospech. V Threeme hovorili o osobe menom „Zoro“ alebo používali emotikon 👽. Sklenka neskôr pred súdom vypovedal, že ak mal niekto na bratislavských súdoch obchodný spor, stačilo ozvať sa Kollárovi alebo Kočnerovi a oni sa cez svoje siete pokúšali ovplyvniť rozhodnutie. Svedectvo Sklenku nestačilo, aby Špecializovaný trestný súd Zoroslava Kollára odsúdil. Spod obžaloby známej z kauzy Víchrica ho v roku 2025 oslobodili.

Som toho názoru, že by sa mal uzákoniť zákaz kandidovať v akýchkoľvek voľbách a rovnako viesť a zakladať strany všetkým odsúdeným zločincom a zvlášť takým, ktorí boli odsúdení, alebo sa priznali k trestným činom korupcie. Je takmer isté, že rovnako korupčné sa budú správať aj vo verejnom živote. Raz korupčník, navždy korupčník!!!!
A ten satan v tom čiernom tričku je skutočný diabol. Pánboh nás zachráň pre takýmito!!

domasa - tvoji ľudia a ich choré rozhodnutia ničiace Európu.